Poháňaná perkusívnym rytmom pripomínajúcim produkciu Timbalanda z nultých rokov s tabla zvukmi nástrojov „Boys“ nachádza ADÉLU rozprávať o typickej dievčenskej noci vonku — a spracováva frustráciu z mužskej pozornosti, ktorá je zároveň žiadaná aj nenávidená. Je to zábavná zmena zvuku pre prvú polovicu PRIMA, ale tiež sa cíti ako jedna z bezfarebnejších skladieb na albume.

Zmena pohlavia v popovom skladaní nie je nič nové, ale počuť ADÉLU spievať nad zvukom basy so slovami: „Ja som muž a vždy chcem mať navrch“ je stále veľmi cool. Medzi zvukom basy a tinny synthmi Cashmere Cat v outro je „I’m the Man“ solídny midtempo kúsok pokračujúci v rozoberaní genderových tém inšpirovaných jej širším skúmaním vzťahu s otcom. Ako inak otvoriť pieseň ako: „Myslím si, že som to dostal od svojho otca/ Na nikoho neodpovedám/ Na kolenách pred nikým nie som, ale milujem ich?“

„Fantasize“ je ďalší kúsok, ktorý sa necíti tak jedinečný ako „KGB“ alebo „Nicole Kidman“, ale stále je veľmi dobre spracovanou piesňou. Od diabolského nadšenia jej vokálneho výkonu v refréne s trombónom po inteligentné tematické usporiadanie tejto skladby priamo po „Hitachi“, „Fantasize“ je určite príjemná pieseň aj napriek tomu, že jej zvuk pripomínajúci deväťdesiate roky robí jeden z menej zaujímavých zvukových ponúk na PRIMA.

Spoluprácou Slatkina s Liamom Hallom (aka grandma) & Isaacom Eigerom má „Marijuana“ už niekoľko mesiacov svoje miesto v ADÉLA-verse a stále zachytáva nostalgiu za bezstarostným dymovým oparom polovice 2010-tych rokov. Pravdupovediac tento hyperpopový baladový kúsok znie ako zvuková verzia vašich bežných Tumblr fotiek zachytených Terry Richardsonom s Rihannou. S dĺžkou iba 1:50 sa zdá byť „Marijuana“ skoro glorifikovaným interlúdiumm; ale ten moment spontánneho sexuálneho zážitku je vhodným úvodom k tomu, aby ADÉLA zostúpila späť na zem v piesni „Therapy“, nasledujúcej skladbe.

Prišla len mesiac pred „Ain’t In LA“, „Red Bottoms“ bola strednotempová skladba pripomínajúca Tate McRaeovú; opäť potvrdila fakt, že ADÉLA je naozaj dobrá v prezentovaní komplikovaných tém prostredníctvom jednoduchých fráz a hmatateľných metafor. Najlepšia časť piesne „Red Bottoms“ zostáva druhá polovica refrénu: „Nikto nechce špinavé topánky/ Nikto nechce problémy s otcom/ Nechcem cítiť druhú ruku/ Nie keď ide o teba.“ V tomto roku nie sú mnohé momenty v popovej hudbe také lahodné ako spôsob, akým ADÉLA mení svoju výslovnosť tak, aby spravila frázy „špinavé topánky“ a „problémy s otcom“ homofonické.

Vedúci singel PRIMA zostáva najagresívnejšou skladbou na albume. Pieseň „KGB“ bola medzi fanúšikmi a poslucháčmi popu trochu rozdelená pri svojom prvom vydaní; ale o pár mesiacov neskôr stále zasahuje. S produkčnými príspevkami od The Dare je „KGB“ nekompromisný electropopový hit nosiaci svoje trhavé syntetizátory a celkovú euro-podobnosť na povrchu; čo umožňuje ADÉLE využiť tieto zvuky na posilnenie svojich mytologických textov. Je to odvážny krok pokúsiť sa subvertovať akronym hlavnej bezpečnostnej agentúry Sovietskeho zväzu v popovej piesni ustanovujúcej váš pôvodný príbeh — ale slovenská hviezda to zvládla. A tie harmonické vokály v druhom refréne? ADÉLA si nerobila srandu keď povedala že študovala Queen Bey.

Toto desaťročie prinieslo množstvo žien v popovej hudbe venovaných piesňam o telesnom uspokojení; od Megan Thee Stallionovej po Chlöe. ADÉLA sa pridáva k tejto triede s piesňou „Hitachi“ — áno, pomenovanou po známej „magickej paličke“ — ktorá tiež patrí medzi najlepšie kúsky na PRIMA. Viac ako riadna balada než „Red Bottoms“, ale menej dramatická než „Therapy“, pieseň „Hitachi“ je ADÉLAiným volaním po tom, aby sa všetko dostalo späť tak ako to bolo predtým; keď jej bývalý milenec ju “chcel zapnúť rovnako ako jej Hitachi.” Počuť veľkolepé husle v piesni venovanej spoľahlivosti vibrátora je samozrejme trochu smiešne; ale výkon ADÉLY je tak úprimný že skutočne preniká do melanchólie spojeného so spoliehaním sa na technológiu pri zaplnení prázdnoty po človeku.

Niekto môže túto pieseň považovať za bolestivo cynickú alebo priamočiaro absurdnú; iní ju budú oslavovať ako úplne odzbrojujúcu a najlepšiu pieseň začínajúcej kariéry ADÉLY. V skutočnosti sedí niekde medzi tým — a táto napätosť je presne dôvodom prečo funguje tak dobre. Otvorenie so skresleným Auto-Tune proti smutným klávesám ADÉLA oznamuje: “Nedokážem poriadne spievať/ A teraz nemôžem robiť nič správne čo chcem robiť/ Môj hlas vlastne nefunguje.” S pitch-corrected mikrofónmi a Auto-Tune definujúcimi túto éru populárnej hudby je zaujímavé počuť ADÉLU používať tieto nástroje práve na to aby otvorene hovorila (a hravo potvrdila) nedostatky ktoré mali opraviť.

Predstavuje ich počas emocionálneho zlomu; čo umožňuje skutočne katartický moment predposledného tracku albumu jazdiaceho pomalým podtónom úzkosti, depresie a viny. Aj keď toto znie ako by to mohlo pochádzať zo sessions Billie Eilishovej Kde všetci padneme spať? , “Therapy” necháva ADÉLU s čistým štítom pre kdekoľvek plánuje ísť so svojím druhým štúdiovým albumom.

Další moment inteligentného usporiadania; “Starving Artist” uzatvára naratívnu trilógiu začínajúcu piesňami “Hitachi” a “Fantasize” — oficiálne potvrdzuje že vzťah o ktorom spievala skončil. Refrén tu — “Hej máš ešte tú istú izbu?/ Šedé teplákové nohavice sú jediné čo máš vo svojej skrini/ Nič nemáš na účte ale robíš vklady/ Jedz dobre pre hladného umelca” — je presne dokonalý spôsob akým ADÉLA vyvažuje konverzačný tón so X-rated hrami slov pokračujúcimi vo vytváraní celkového naratívu outsiderov/tvorcov snažiacich sa dosiahnuť svoje divoké sny. A ak to stojí za zmienku; jej staccato podanie refrénu proti tomu dunivému basu je neuveriteľne nákazlivé.

Vzhľadom k tomu že Kidman nedávno urobila svoj oficiálny TikTok debut pri piesni “Ain’t in LA”, nemalo by byť prekvapením že ADÉLA pomenovala skladbu po Oscarovej víťazke filmovej ikone. Postavená nad zrýchleným soulovým samplom pripomínajúcim vrchol Ye (predtým Kanye West), ponúka lesklý ethereal číslo pripomínajúce skorého Doja Cat. “Babygirl in control/ Cítim sa ako Nicole!” spieva v refréne; nenápadne spomenula jeden z Kidmanových najkontroverznejších filmov. Keď zasiahne tie nádherné pozadia vokály vo verši; ktorý prenikajú do parasociálnej povahy celebrít (“Žijte prostredníctvom mňa/ Napíš môj život ako film”), “Nicole Kidman” potvrdzuje svoju pozíciu medzi najlepšími skladbami PRIMA .

Pieseň “Ain’t In LA” bude pravdepodobne jednou z najlepších piesní roku 2026 — a určite tou najlepšou piesňou na PRIMA . Je to Herculeánske úsilie zachytiť pocit alebo podstatu etablovaného hitu bez toho aby to znelo trápne alebo reduktívne; no nejakým spôsobom sa ADÉLE podarilo spolu s Grammy-vyhrávajúcim skladateľom Theronom Thomasom dosiahnuť práve toto. Samozrejme; Thomasova rozsekaná intro pripomína tú ktorú rapoval Miley Cyrus vo “We Can’t Stop”, ale zatiaľ čo táto pieseň z roku 2013 pôsobila veľmi aktuálne; prelomový hit ADÉLY (a záverečný track albumu) viac dbá na využitie nostalgicky rámcovanej pamäte tej doby aby inšpirovala jej súčasnú cestu od neznámej slovenskej tanečníčky po globálnu pop hviezdu.

Od jeho hymnického refrénu po významné vyhlásenie ADÉLY že superhviezdy a “najlepšie b—čky” môžu pochádzať z akéhokoľvek kúta sveta; “Ain’t In LA” pôsobí ako rozhodujúci moment súčasného popového skladania. ADÉLA nechce len aby poslucháči videli seba samých v nej; chce ich inšpirovať pracovať rovnako usilovne ako ona sama pre akékoľvek individuálne ciele ktoré môžu mať.